Ján Chalupka, čo je s ním?
Ján Chalupka, alebo tiež jeden z troch mušketierov z Popradu, ktorý stál pri zrode jedného z najstarších a najúspešnejších klubov na Slovensku. Nik mu nepovie inak, ako Jano. Tento „čiperný“ dôchodca už niekoľko rokov v Poprade nebýva a ja sa stále stretávam s otázkami, čo s ním je, kde je a ako sa mu darí. Pán Chalupka sa pred pár rokmi presťahoval zo Slovenska a užíva si dôchodok v susednom Česku. Pravidelne ho môžete stretnúť na súťaži v Martine, kde sa usadil, keď opustil KPM Tatranskí orli. My sme ho v Martine odchytili a položili mu pár otázok. Ešte pred tým vám však musím napísať jednu príhodu, ktorá sa udiala pred cca 13 rokmi. „Jano doniesol na súťaž model, tuším, že to bol spitfitre v mierke 1/72. Nič mimoriadne, ľudí však prekvapilo, že ho tak „nevypitval“ tak, ako boli pri jeho modeloch zvyknutí. Keď tu zrazu začal Jano otvárať všetky krytky, otvory, dvierka, na ktorých boli dokonca dorobené funkčné pánty a to tak, že na prvý pohľad nebolo nič vidieť!!!“ Dosť bolo rečí, pustime ku slovu pána Jána Chalupku.
Od Polda Klasa som sa dozvedel, že ste stáli pri zrode klubu KPM Tatranskí orli Poprad – Svit, ako si pamätáte na toto obdobie?
Klub ako taký sme založili niekedy v 84 roku. To sme boli traja – ja, Poldo Klas a Peter Petrík. Proste sme sa dali dokopy. S Petrom sme v tej dobe nevedeli, že sa nejaké súťaže organizujú. Neskôr sme sa cez Šulca (vtedajší predseda modelárskej sekcie pri Zväzarme) dopátrali, že existuje Poldo klas vo Svite a nejaké modelárske súťaže. Tak sme sa s Poldom skontaktovali, pretože Svit je blízko, ukázal nám, čo a ako, a tak sme v ten istý rok išli na súťaž do Žiaru nad Hronom. To si pamätám ako dnes. Vôbec sme nevedeli, ako to funguje. Urobili sme si nejaké „aeroplány“ a išli sme. Prišli sme tam a boli sme tam doslova ako teľatá. Bolo to na úplne inej úrovni ako my, na súťaži štartovali viacerí majstri a tak sme to tam len potichu pozorovali a počúvali. No a na ďalší ročník sme to všetko vyhrali... Rozvinulo sa až do takých rozmerov, že sme sa rozhodli, že zorganizujeme vlastnú súťaž. V roku 1987 alebo 1988 sme zorganizovali prvý ročník, a preto, že sme potrebovali nejaké peniaze, nazvali sme ju „Za oslobodenie Popradu“. To ešte nebol Plastic session, pretože to bolo v časoch totality a nemohli sme použiť anglický názov. Organizovalo sa to vždy v januári. Až po prevrate sme to pomenovali Plastic session. Prvý ročník bol v roku 1992 a tým to začalo. Hľadalo sa tomu názov, ktorý by vystihoval toto podujatie. Na začiatku to bolo 20, 50 modelov, ďalší rok to bolo 200 modelov, až sa to natiahlo na nejakých 800 za čias najväčšej slávy.
Kedy ste sa presunuli do priestorov mestského úradu?
Keď sme to začali robiť vo väčšom, dom detí a mládeže nám nevyhovoval, pretože bol malý. V tom období pracoval ako mestský policajt Vlado Martinko a bol tam kontakt s vedením mesta. Myslím, že to bol 95 alebo 96 rok a ostalo to tak až to roku 2008. Bolo treba sa dohodnúť aj s univerzitou Mateja Bela, ktorá tam v tom čase detašované pracovisko.
Fotografie Jánových modelov, ktoré sú prezentované na modelárskych fórach vám prikladáme vo fotogalérii.
90. roky boli naklonené modelárstvu, čo sa týka sponzorských príspevkov. Potvrdíte mi to?
Rozhodne! Všetko súviselo s legislatívou. V tých rokoch bola progresívna daň. To znamená, že ak sa nejaký podnikateľ dostal na určitú úroveň zárobku, oplatilo sa mu dať sponzorské, aby si znížil základ dane. Neskôr za niektorej vlády, keď sa daň zrovnala, išlo to k horšiemu. Dostávali sme, ale podstatne menej a od menej firiem.
Vy taktiež stojíte za špeciálnou cenou Lippens cup. Ako sa vám podarilo túto cenu zariadiť?
Veľmi jednoducho. Išiel som z práce na služobnú cestu do Belgicka do firmy, ktorá mimochodom vyrábala farbu na vozidlá Unprofor a tiež pre tatravagónku v Poprade. Majiteľ nás pozval na obed ku sebe domov, bol to taký milý, starší pán. Videl som, že má doma modely. Pýtal som sa ho odkiaľ ich má. Odpovedal mi, že od firiem, ktorým dodávajú farby. Spomenul som mu, že doma máme modelársky klub, bohužiaľ som nemal žiadne fotografie, tak som mu to nejako vysvetlil a on my povedal: ja vás budem sponzorovať! Ja vám dám putovný pohár. Mysleli sme si, že žartuje. Ale robili sme súťaž a on sa z ničoho nič zjavil aj s pohárom. Bralo sa to ako prestížny pohár tej doby.
Veľa ľudí vás stále spája s Popradom a súťažou Plastic session a tvrdí, že vašim odchodom súťaž stratila.
Všetko je to o našej generácii. Aj keď sme sa snažili, nepodarilo sa nám vychovať nasledovníkov. Mali sme mladých, ktorí nám pomáhali, ale nik sa organizačne „nechytil“. Ťažko povedať, my sme už boli tak zohratí, že nikto nepotreboval úkolovať. Každý vedel, čo má robiť. Potom sme to chceli presúvať na tých mladších... bohužiaľ, je to zodpovednosť.
Pamätám si, že pár rokov dozadu chodil na STV každý týždeň modelársky magazín a v ňom ste účinkovali vy. Ako ste sa k tejto činnosti dostali?
Našli ma, zrejme ma niekto odporučil, mal som 4 – 5 prednášok, z ktorých bol urobený niekoľkominútový seriál. Niekde tie záznamy ešte mám (ak sa nám podarí tento seriál sa objaví aj na našom webe)
Viac ako desať rokov ste mimo Slovenska, ako sa vám žije v Čechách?
Dobre sa mi žije, som penzista, robím modely. Kto ich chce vidieť, môže si pozrieť modelfórum. Už si neprivyrábam, mám penziu a to mi stačí. Chodím na súťaže akurát do Martina. Do Popradu nechodím, lebo som tam mal rozpor s jedným predajcom a odvtedy mám na Poprad trochu ťažké srdce a som členom modelárskeho klubu v Martine.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa modelárskych rokov!
