Jeden rok po...

Pred pár dňami, konkrétne 7. marca to bol presne rok, čo sa na Slovensku uskutočnila posledná modelárska súťaž. Presne pred rokom som sa rozhodol, že prvýkrát so sebou a bez manželky zoberiem aj svoju dcérku Adelku, netušil som však, že to bude na dlhú dobu poslednýkrát...

Prvá a dlhý čas aj posledná súťaž, na ktorú som cestoval spoločne s mojou dcérou. Na fotke s členom EM Mariánom Glembom.

Pamätám sa, ako sme si robili srandu z nášho člena Mareka Zindulku, ktorý nám do našej spoločnej internetovej komunikácie priniesol ako prvý správy o nejakom čínskom víruse, ktorý sa objavil už aj v Taliansku. V tom období, tuším, že to bolo niekedy vo februári, „v panike“ zvažoval účasť na súťaži Mosonshow 2020. Uštipačnými rečami o tom, aký je zbytočne paranoidný a nech nevytvára čierne scenáre, sme ho odbili. Bohužiaľ, jeho zlé predtuchy sa naplnili a po roku môžem skonštatovať, že na míle ďaleko preskočili aj tie najkatastrofickejšie scenáre. V období konania súťaže ZA model sme už vedeli, že sa zrušila súťaž v poľskom meste Bytom, po ktorej sa celý modelársky kalendár rozpadol na malé kúsky.

Oznámenie o vtedy ešte len presunutí súťaže v Bytom

Krátko na to sa na Slovensku zaviedol núdzový stav a ten je tu s výnimkou leta dodnes. Pravdupovediac, prvé mesiace som si spoločné víkendy s rodinou po niekoľkých rokoch užíval. Práve v tomto období sme si dobudovali chatu, ktorá sa nám stala počas celého rok útočiskom, z ktorého sme mali blízko do prírody, dokonca som tam pracoval na svojich modeloch. Proste som to poňal: „všetko zlé je na niečo dobré“. V júni sa opatrenia uvoľnili a došlo k nekontrolovateľnému pohybu ľudí a ja som si myslel, že je po všetkom... omyl. September bol v znamení nárastu infikovaných, zatvárania škôl a opatrení, ktoré nám boli známe z jari. Druhá vlna bola pred nami.

S Adelku na chate, kde sme počas prvej vlny pandémie našli ideálne zázemie

Už na jeseň som začal pociťovať absenciu modelárskych súťaží. Celý rok som bojoval so stratou motivácie, nechuťou do modelov, no čo mi chýbalo najviac, boli ľudia, súťaže a cestovanie. Zvlášť intenzívne som to prežíval v decembri pred Vianocami, pretože v tomto období sme sa vždy posledné tri roky nachádzali v Belehrade.

Predvianočný Belehrad 2019

Veril som, že v máji by už mohlo byť po všetkom, pretože sme sa s podporou mesta Liptovský Hrádok a našej materskej organizácie Art štúdio rozhodli zorganizovať po rokoch Bulldog fest 2021. Pred pár týždňami sme ho z májového dátumu presunuli na august, no osobne si myslím, že vzhľadom na bezradnosť našich politikov, absurdnosť opatrení a neustále vnútro koaličné spory, že v auguste budeme stále zatvorení a podmienkou „na slobodu“ bude každotýždňová atómová zbraň v podobe testovania, pardon skríningu.

V lete som mal smelé plány, chcel som investovať do nového webu EastModels, no niekedy na jeseň som si uvedomil, že zelenú v podobe možnosti organizovať „masovky“, akými naše súťaže sú, dostaneme ako poslední. A keďže EastModels je prioritne o reportoch zo súťaží, prišli sme o obrovský kus obsahu. Takže plány ostali v šuplíku s neurčitým dátumom realizácie. Ale, aby to nebolo len čierne. Po novom roku ma kopla múza, po rokoch som opäť zasadol za modelársky stôl a prestal som premýšľať nad hlúposťami a čas som radšej venoval modelom. Podarilo sa mi dokončiť niekoľko kúskov, s ktorými som sám vnútorne spokojný a hlavne, čas strávený za modelom je pre mňa rovnakým relaxom ako v časoch keď mi vytekala inšpirácia aj ušami. Prirovnal by som to k roku 2014, kedy som po osobnom stretnutí s Migom Jimenezom produkoval modely v extrémnom tempe a v pomerne slušnej kvalite.

A čo si želám najviac? Nech sme všetci zdraví, pretože aj keď mám na toto šialenstvo vlastný názor, dokonca aj skúsenosť s prekonaním covid-19, nie je to žiadna sranda. Je to tu a berie si životy starých, mladých a  medzi nimi aj modelárov. Teším sa na deň, keď si povieme, že je po všetkom a spoločne sa stretneme na nejakej parádnej modelárskej akcii! Zatiaľ stavajme modely vo svojich dielňach, pretože o tomto modelárstvo je, no nie?