Reportáž z Kit Show Kopřivnice 2025!

Posledný týždeň bol pre mňa mimoriadne náročný. Vo štvrtok pred súťažou Mosonshow nás po 14 rokoch opustil náš psík, a preto mi vycestovanie medzi ľudí naozaj pomohlo. Emócie a celková hektickosť súťaže na mňa najviac doľahli v sobotu večer. Keďže bol na súťaži aj náš člen Milan Smik, ktorý mal naplánovaný odchod v nedeľu doobeda, rozhodol som sa odviezť sa s ním. Myslel som si, že si trochu oddýchnem, no na ceste domov mi Facebook bezdôvodne zablokoval účet, ktorý bol následne zrušený. V pondelok som si po veľkej frustrácii založil nový účet, no vo štvrtok bol zablokovaný a zrušený opäť. Povedal som si, že ešte raz tomu dám šancu – do tretice. No práve v tejto chvíli, keď píšem tieto riadky, je môj účet opäť zablokovaný a, úprimne, neočakávam, že záver bude iný ako predtým. Pri tejto skúsenosti som si spomenul na myšlienku Robina Sharmu z knihy Mních, ktorý predal svoje Ferrari. V nej píše, že čínske slovo pre krízu sa skladá z dvoch znakov – jeden znamená nebezpečenstvo, druhý príležitosť. Hoci som stratil 10 rokov práce a najmä kontaktov, otvorili sa mi nové obzory – a práve tie sa zrodili včera na súťaži Kit Show Kopřivnice 2025.

Po náročnom týždni nám pozvanie k Vojtovi Miturovi padlo viac než vhod. Začínal som sa cítiť ako "expert" na sociálne siete – najfrekventovanejšie slovo, ktoré som používal, bol "Facebook". Potreboval som vypnúť. Tentoraz som cestoval do Českej republiky s Romanom Michalkom, jeho synom Ondrejom a pridali sa aj moja manželka Romana s našou dcérkou Adelkou. (Romana sa zoznámila s Vojtovou partnerkou Jarkou počas súťaže Grey Scale Competition v marci tohto roku. Odvtedy sú v kontakte a sem-tam sa takto stretávajú.)

V piatok, krátko po štvrtej poobede, sme vyrazili do Kletnej, kde býva Vojto.

Cesta prebehla plynulo aj napriek tomu, že piatky bývajú na cestách dosť náročné. Po približne troch a pol hodinách sme parkovali pred Vojtovým domom. Deň predtým mi Vojto s Jarkou spomínali, že pre nás majú prekvapenie. Netušil som, o čo ide. Nedá sa slovami opísať moment, keď som v ich záhrade zbadal nášho priateľa Pepu Kallasa zo Šumperka. Spoločne sme strávili nádherný večer pri výbornom jedle a pití.

Ráno sme vstali okolo pol siedmej a s Vojtom sme absolvovali ranné venčenie psov. Prostredie, v ktorom žije, je skutočne čarovné – iné než môj Liptov, no rovnako krásne.

Počasie bolo od rána teplé a slnečné, preto sme si raňajky vychutnali vonku. Do Kopřivnice to z Kletnej trvá autom len pár minút, takže sme sa nikam neponáhľali.

Okolo deviatej sme si zbalili modely a vyrazili na miesto konania. V Dome kultúry, kde sa súťaž koná, to už žilo. Vďaka online registrácii sme všetko vybavili rýchlo a pohodlne. Registráciu zabezpečoval Luboš Kuna s manželkou, a ich prístup si zaslúži pochvalu. Adelke sme totiž zabudli zaregistrovať dva modely, no Luboš nám s úsmevom pomohol, aj keď už bola registrácia oficiálne ukončená. Ďakujeme!

Pre mňa to bola prvá návšteva tejto súťaže. Počul som o nej veľa – najmä v časoch, keď som s modelárstvom začínal. Viem, že kedysi patrila medzi najlepšie akcie v strednej Európe. Hoci dnes možno nemá taký rozsah ako kedysi, cítil som sa tam veľmi príjemne.

Keďže som mal so sebou Adelku, Pavel priniesol aj svoju dcéru Leušku, a dievčatá spolu strávili krásny deň medzi modelmi. Práve v takýchto chvíľach si človek uvedomí, čo je naozaj dôležité.

Po skončení registrácie a uvoľnení priestorov som sa pustil do fotografovania modelov – po náročnom víkende to pre mňa bol skutočný relax. Prvé fotografie si môžete pozrieť TU, galériu lietadiel a vrtuľníkov nájdete TU. Ďakujeme organizátorom, že sme mohli fotiť aj zvnútra stolov – veľmi nám to uľahčilo prácu.

Súťaž dopĺňali aj predajcovia, ktorých bolo dosť, a dalo sa skvelo nakúpiť. Stretli sme aj známe tváre.

Pepo využil túto akciu na propagáciu súťaže Memoriál Roberta Vysloužila, ktorá sa uskutoční 6. septembra 2025 vo Vlastivednom múzeu v Šumperku. Samozrejme, my tam nebudeme chýbať!

Rád sa stretávam aj s Paľom Pauerom, ktorý bol pre mňa na začiatku modelárskej cesty veľmi dôležitý. Prvýkrát som ho stretol v roku 1999 na súťaži v Liptovskom Hrádku, kde priniesol tri nádherné diorámy – Normandiu, Stalingrad a Afriku. Bol som z nich unesený. Odvtedy sme ostali v kontakte a vždy sa rád s Paľom porozprávam – vracia ma to späť do detstva.

V teplom počasí sme si deň spríjemnili vynikajúcou zmrzlinou, len pár metrov od Domu kultúry.

Následne sme sa vrátili na súťaž, kde som dofotil zvyšné modely a počkali sme si na vyhodnotenie. To bolo rýchle a svižné – a dokonca aj Adelka si odniesla ocenenie, z čoho mala obrovskú radosť!

Po vyhodnotení sme sa zbalili, ale deň sa pre nás ešte zďaleka neskončil. Presunuli sme sa späť k Vojtovi, dobalili veci a celá skupina sme sa vybrali na spoločnú večeru do mesta Odry. Jedlo bolo fantastické a všetci sme si dali pizzu – na odporúčanie Vojtu a Jarky – čo sme brali ako tréning pred naším jesenným výjazdom do Bergama na súťaž v Taliansku. O všetkom sme informovali aj našich talianskych priateľov – Fabia, Daria a ďalších našich talianskych priateľov sa už teraz nevieme dočkať!

Na záver večera sme sa rozlúčili spoločnou fotografiou.

No ešte nás čakala jedna zastávka – Návsí. Keď máme možnosť, vždy sa ozveme nášmu dlhoročnému priateľovi Láďovi Vallovi, ktorý organizuje súťaž Panzershow. Tá sa opäť uskutoční v poslednú júnovú sobotu v reštaurácii U Mrózka. Láďo už teraz pracuje na cenách.

Krátko pred pol desiatou sme vyrazili domov. Unavení, ale šťastní. Cesta prebehla hladko a hoci bolo búrlivé počasie, nijako nás to neovplyvnilo.

Čo dodať na úplný záver? Posledné dni sú ako na hojdačke. Raz lepšie, inokedy úplne zle. Stále však rozmýšľam a viem, že všetko má svoje dôvody. Uplynulé dni, ktoré som strávil s mojou rodinou a priateľmi mi dali jednoznačný odkaz. Že sociálne siete nikdy nenahradia skutočné priateľstvá a aj keď vám Facebook zruší účet a máte stále ľudí fyzicky okolo seba, ste šťastný človek. Inak, z Facebooku mi prišla správa, že som späť a môžem ho opäť používať. Takže nateraz sa dráma nekoná a ja už viem odkiaľ vietor fúka...

Foto: Ján Moravčík, Vojto Mitura, Roman Michalko