T-55 práporu Grada Panteri od Dana Hajtingera

Začal by som zrejme tým, že model som si vyberal v júni, ako darček pre mňa – odo mňa a satisfakciu, za skončené skúškové. Pre T-55 v mierke 1/35, ktorej derivátov mám vo vitríne už asi 5, ma presvedčila jediná fotka z práporu Garda Panteri počas vojny v bývalej Juhoslávii. Zhoda okolností dala, že zvolený projekt som dokončoval práve na súťaž v Srbskom Belehrade – Novogodišnji kup 2022 v decembri. A verte či nie, môj time-management je natoľko parádny, že ešte ráno pred odchodom do práce v deň cestovania na Balkán, som len tak-tak nahadzoval pásy.

Stavba začala veľmi jednoducho. Predchádzajúcim modelom som si nastavil novú laťku, svoj vlastný pomyselný „štandard“, ktorého sa chcem pri ďalších stavbách držať. Tomu odpovedala aj skladba doplnkov a účet za dobierku. K rokmi osvedčenej stavebnici Tamyia, ktorú už niektorí zatracujú, som pridal sadu leptov Aber, od rovnakého výrobcu schránky a boxy na blatníky, samozrejme blatníky samotné, článkové Friul pásy, kovovú hlaveň DEF Model, spolu s resinovým pohyblivým mantletom a laná Eureka XXL. Z posledne dokončeného Sho’t kalu sa zvýšili muničné bedne, kartónové škatule od nápojov, spolu s bandaskami na PHM a olej, ktoré boli využité ako vhodný doplnok.

Z pôvodného plastového obsahu škatule ostalo len torzo - zlepená, vytmelená a vybrúsená podvozková vaňa s korbou a hlavný diel veže. Téčko som oholil ako svojho času Jany Slota Fica, ako úplný král.

Pred samotným osádzaním blatníkov a príslušenstva, bola aplikovaná štruktúra valcovanej a liatej ocele a takisto zvary. Všetky tieto techniky majú svojho spoločného menovateľa a tým je Martin "Red" Kováč. Neviem síce, či sa to do stavebného reportu hodí, nedalo mi však nespomenúť Martina a jeho dlhoročný prínos pre nielen československú modelársku scénu. Tak ako sme sa s chlapcami z EastModels na výlete v Srbsku bavili, vždy bol priekopníkom a jeho „ako na to“ videá umožnili aj takým amatérom akým som ja, naučiť sa v princípe jednoduché techniky a pozdvihnúť modely na o čosi vyššiu úroveň. Ale späť k stavbe. Po osadení blatníkov sa tank ako celok doplnil a všetky možné detaily od hlavy matíc, elektrickú kabeláž, ochrannú klietku pre reflektory až po kryty prieduchov nad motor. Keďže som sa držal konkrétnych dobových fotografií zo sťahovania Srbských jednotiek z Kosova v roku 1998/1999, blatníky ani schránky, nebolo treba nejako extra deformovať. Na záver stavby som už len osadil sústruženú hlaveň s mantletom, ktorým som chcel svoju Tamiyácku T-55 odlíšiť od zvyšných T-55ek tohto výrobcu, ktorého spoločným znakom je kanón vo vodorovnej polohe.

Štandardne začínal aj proces kamuflovania, ako výborný základ sa mi osvedčili relatívne nové základové spreje značky Ammo by Mig z kategórie Titans hobby. Navyše je dostupná celá paleta odtieňov. Srbská trojfarebná kamufláž bola výzva a po dostriekaní posledného poľa som nebol dvakrát nadšený, avšak kompetentní mi tento pocit rýchlo vyvrátili a tak sa mohlo smelo pokračovať ďalej. Ďalšou vecou, ktorú som si vyskúšal prvykrát boli nápisy bielou farbou, ako na originálnych strojoch z daného konfliktu. Práve tieto nápisy dávajú tankom a bojovej technike z vojny na Balkánu jedinečnú stopu, čo tiež prispelo k tomu, prečo som si vybral už druhú T-55 tohto druhu. Nápis na hlavni „Bog čuva Srbe“ som primárne videl vo filme Za nepriateľskou líniou, ktorý sa mimochodom natáčal vo veľkej miere na Slovensku v okolí Košíc, Liptova, ale aj priamo v kaštieli v Liptovskom Hrádku. Až neskôr mi pri študovaní podkladov došlo, že ide o náboženské motto pravoslávnych Srbov. Druhý nápis „Drina“ pochádza takisto z tohto filmu. Nápis je možné zhliadnuť v záverečnej scéne na jednom z BVP-1. Menšia pikoška k filmu – BVPčka použité pri natáčaní, pochádzali z Trebišovského 21. Mechanizovaného práporu. Pri natáčaní záverečnej scény chcela produkcia na jednom zo strojov odpáliť vežu a túto scénu je skutočne vidieť na zlomok sekundy. Vodiči BVPčiek však príliš nadšení neboli a o ničom podobnom nechceli ani počuť. Zachránil to až jeden podplukovník, ktorý do Trebišova zavolal a dovliekli BVP bez veže, kde nechali odpáliť jej drevenú maketu.

Taktické označenie „20205“, je zvolené na základe dobovej fotky kolóny opúšťajúcej Kosovo, font síce nie je úplne ideálny, pokiaľ som však chcel model stihnúť na spomínanú súťaž, na kúpu nových dekálov jednoducho nebol čas. Čo sa týka patiny, veľmi som sa s tým neplánoval zaoberať, z fotiek je patrné, že tanky netrpia žiadnymi hrdzavými neduhmi, nie sú orýpané až na základnú farbu a ani blato s bordelom nie je až na streche. Celá je teda založená na niekoľkých vrstvách fadingu, filtrov, klasickom washi, odreninách a najmä na efektoch stekajúcej špiny a prachu. Povinnou jazdou boli stopy po palive, mazivách a oleji nad motorový priestor, v okolí nábojov kolies, či pri ústiach hrdiel palivových nádrží. Doplnky som volil opäť v závislosti na dobových fotkách, kde sa dali využiť škatule od Coca-Coly, Pepsi alebo škatulí pre proviant. Za chybu považujem nesprávne trafený odtieň zimných kombinéz tankistov, čo je dôvod prečo nie som v konečnom dôsledku s figúrkami spokojný, vzhľadom na časovú tieseň som ich už však neprerábal.

Výsledok práce za tento projekt hodnotím pozitívne, spolu so Sho’t kalom som na posledných dvoch mašinách dokázal využiť všetky nadobudnuté skúsenosti, čo ma však teší najviac, že sa model podarilo po boji s časom dokončiť na Belehradskú súťaž Novogodišnji kup 2022. Stroj, ku ktorému majú domáci modelári, v tomto prípade navyše organizátori, osobitný vzťah, nakoľko sa stal súčasťou ich životov a aj histórie, hoc sa už na to každý môže pozerať inak, má svoju vlastnú pridanú hodnotu. K tomu všetkému keď sa im celkový výsledok páčil, hoc je pravda že bez umiestnenia, mi dáva motiváciu do ďalších projektov. Za poskytnuté vecné rady a poklady sa chcem poďakovať Jarovi Cabukovi a že mi model zachránil, keď už sa zdalo že T-55 do Srbska nestihnem, Janovi Moravčíkovi.

Fotografie vo vyššom rozlíšení nájdete v galérii pod článkom.