Grey Scale Competition 2025 - aký bol prvý deň EastModels v Turecku?

Keď som projekt EastModels v roku 2015 zakladal, ani v najmenšom sa mi nesnívalo, že o desať rokov neskôr budem v Turecku a budem zažívať toto všetko. Okrem veľkého počtu modelov, ktoré sme za posledné roky nafotili a súťaží, ktoré sme navštívili, nám tento projekt priniesol najmä priateľstvá. Jedným takýmto skutočne výnimočným a silným je naše priateľstvo s Kadirom Serbestom, vďaka ktorému sa tím EastModels nachádza v Turecku a prežíva jedny z najkrajších a najsilnejších zážitkov vôbec. Tento príbeh ale začal skôr, ak máte chuť, čítajte ďalej, dozviete sa viac.

Slovo, že do tureckej Bursy na modelársku súťaž Grey Scale Competition pôjdeme sme Kadirovi dali na súťaži Mosonshow minulý rok. Kto nás pozná, ten vie, že slovo, ktoré dávame platí, a tak sme všetky kroky smerovali k tomu, aby sme náš výlet skutočne zrealizovali. Okrem toho, tento výjazd sme poňali odlišne, pretože sme so sebou zobrali aj manželky a priateľky.

Prípravy na cestu začali oveľa skôr. Museli sme tomuto prispôsobiť celú logistiku. Súťažné modely sme niesli na súťaž do Belehradu, odkiaľ nám ich odniesol Kadir, aby sme s nimi nemuseli „bojovať“ v lietadle. Ihneď po novom roku sme si kúpili letenky a odvtedy sme vedeli, že už nie je cesty späť. Priznám sa, že som mal mierne obavy, najmä posledné dni, isto boli spôsobené tým, že veľmi veľa vecí bolo pre nás nových a mal som rešpekt.

Na cestu sme nakoniec vyrazili v stredu o tretej ráno, pretože sme mali dohodnuté stretnutie s Lukášom a Maťom Kováčom na benzínke na Zeleneči. Všetko išlo podľa plánu a na dohodnuté miesto stretnutia sme prišli oproti pôvodnému plánu obaja s rezervou. Tú sme využili na nákup potrebných vecí.

Autá sme si nechali na Panda parking neďaleko letiska a aj keď sme na prvýkrát netrafili na správnu adresu, nakoniec sme to všetko našli. Služby tejto spoločnosti sme využili po prvýkrát a musíme povedať, že sú vynikajúce. Od komunikácie, až po transfer k terminálu.

Vojto s Pavlom za nami dorazili na letisko trochu neskôr, kvôli problémom s navigáciou, no keďže bolo pekne slnečno, počkali sme ich vonku.

Ako sme vstúpili do letiska, odbavili veľkú batožinu, išlo všetko veľmi rýchlo.

Z viedenského letiska sme odleteli takmer na čas, a pár minút po tretej poobede tureckého času sme rolovali na letisku Istanbul – Sabiha Gokcen.

To mi už písal Kadir, že nás pred letiskom čaká. Po absolvovaní pasovej kontroly a vyzdvihnutia batožiny sme sa všetci ponáhľali von. Tam už bol vysmiaty Kadir s manželkou Gulsi. Bolo to prekrásne privítanie. Obidve strany sme sa tešili, že sa tu stretávame. Kadir pre nás zabezpečil aj transfer z letiska, takže sme nemuseli riešiť nič.

Všetky kufre sme naložili do auta, sadli sme si, keď nám Kadir oznámil, že majú pre nás nachystané prekvapenie. Všetkých nás pozvali na spoločnú večeru na loď EDIM do európskej časti Istanbulu.

Po štyridsiatich minútach cesty sme dorazili na miesto a všetci sme ostali prekvapení. V lodnej reštaurácií čakal na nás prestretý stôl a my (ja, Lukáš, Vojto a Pavel) sme mali predtuchu, že nás čaká niečo jedinečné. Niekoľkokrát na našich cestách sa nám to stalo.

Nemýlili sme sa, ihneď ako sme sa usadili, začali nám nosiť miestne ryby, burek, ich typický chlieb, humus, kajmak, krevety, šaláty. Proste jedlo od výmyslu sveta na úžasnom mieste. Ako z tureckej telenovely.

Na záver nechýbal pravý turecký čaj a baklava. Z tej mala najväčšiu radosť moja žena.

Po absolvovaní večere a prehliadky lode a výhľadov z nej sme opäť sadli do autobusu a vydali sa na cestu do hotela. Tá trvala niečo cez dve hodiny.

Po vybavení izby na recepcii hotela Gold Majesty, kde sme všetci ubytovaní mi Kadir stihol ukázať priestor, kde sa súťaž uskutoční.

Unavení, ale spokojní sme sa okolo desiatej hodiny miestneho času uložili do postelí.

Ja som už hodinku hore. Ukazuje mi 5:00 čas na Slovensku, tu je o dve hodiny viac. O 8:15 máme dohodnuté spoločné raňajky, pretože o deviatej po nás opäť príde Kadir a vezme nás na prehliadku mesta Bursa. Neviem sa už dočkať braček!