Anton "doktor" Mizera - rozhovor

Ahoj Doktor! Ty si v komunite modelárov známa celebrita. Pre tých, ktorí ťa nepoznajú sa môžeš v krátkosti predstaviť. Odkiaľ si, koľko máš rokov a ako dlho sa venuješ modelárstvu.

Moje meno je Anton Mizera a áno, úplná väčšina z Vás ma pozná pod prezývkou Doktor. Ťahá mi pomaly na štyridsiatku a za môj mladistvý vzhľad môžem ďakovať len mojej práci. Som rodený bratislavčan, no už nejakých šestnásť rokov vylepšujem genofond v pezinskom okrese. Našej radostnej zábave holdujem už poctivých 29 rokov, takže rovnica znie X-29 = môj reálny duševný vek. Kto správne dosadí to X, má u mňa vrelý pozdrav na nejakej modelárskej akcii.

Pamätáš si ešte na svoj prvý model, ktorý si postavil?

Prvý model? Áno, pamätám sa! Mal som sedem a v jeden jesenný podvečer som s otvorenou hubou pozeral na reportáž o nejakom modelárskom klube v programe Pionierska lastovička. Pamätníci tejto straníckej televíznej zábavy už pomaly vymierajú po skalpeli a toluéne, ale verím, že je nás ešte dosť, ktorí pookrejeme pri tejto spomienke. No... takže som na to vyvaľoval oči, ako tam ukazovali nejaké vojenské lietadlá a s revom som utekal za mamou do kuchyne, že aj ja budem modelár. Naši boli jasné že radi, že nevymýšľam ako sa dostať k Bowle a toluénu (to ešte nevedeli, koľká bije...) a podporili ma v mojom sne. Pár dní na to som dostal plachetnicu Bone Homme Richard (takto sa to píše?) od Směru a už to išlo... Síce tento model  ešte postavila za mňa moja mama, ale už som bol chytený. Druhý model bolo Avro 504, tiež od Směru, ako to išlo ďalej si ale po minuloročnej havárii nepamätám, odvtedy si neviem spomenúť na plno ďaleko dôležitejších vecí. Tieto dva kúsky v každom prípade určite ešte skrývajú tajomné hlbiny môjho vrakoviska. 

Moja modelárska kariéra sa rozbiehala niekde na konci vlády komančov, s kápéčkami a Směrmi  som bol úplne v cajku, Unicolky boli úplne postačujúce, takže s nejakými tirádami na voňavé Humbroly na mňa nechoďte. Aj tak som s tými syntetikami nebol nikdy úplne spokojný a ďakujem  bohu za akryly. Nejaké ťažké zháňanie modelov si tiež už moc nepamätám, výber extra nebol, ale za tie drobné od našich som vždy nejakú umelú hmotu zohnal. 

Tvoja tvorba je viac-menej spojená s bojovou technikou v mierke 1:72, kedy ti táto oblasť učarovala?

Staval som úplne všetko, čo mi prišlo pod ruku, doslova sa mi žiada napísať každú p.....u. Až niekde v polovici deväťdesiatych rokov sa ma chcela moja základná škola zbaviť alebo čo, a poslali ma na výmenný pobyt do Talianska. Úplne samého, chápete??? Na apeninskom polostrove som však počas nejakého nudného výletu po miestnych kostoloch objavil malý obchodík, kde teta mala výpredaj sedemdvojkovej techniky od firmy ESCI. Pre mňa vec neznáma a nevídaná. Cenou boli asi za cca 20 korún a ja som na ne minul komplet celé vreckové. Talianska teta bola taká šťastná, že som jej od toho kontrabandu pomohol, že mi tuším ešte aj nejaký model pribalila navyše. Ešte si pamätám hrôzu v očiach mojich opatrovníkov, keď videli ako si víťazoslávne nesiem tie krabice... Podľa mňa mi potom v noci nenápadne prehľadali batožinu, či tam nie sú nejaké lieky na hlavu, čo som zabudol lúskať. A určite na noc začali schovávať nože z kuchyne. 

Inak s týmto sa stretávam celý život, tie vyplašené a nechápavé pohľady. Aj Vám sa to stáva? A to nehovorím o tom, že na toto sa nedajú vôbec baliť baby. Koľko premárnených chvíľ, ktoré som mohol v puberte stráviť päťminútovým sexom, kým som sa naučil, že o tomto sa pred cudzími babami nehovorí! 

Ale naspäť k modelom. Teda, nakúpil som si veľa techniky a s veľkou radosťou som privítal fakt, že v krabiciach sú aj nejakí pandrláci. V hlave sa mi začali rodiť plány, ako budem stavať také malé scénky, kde bude tráva a kus stromu a figúrky a tak.... Vtedy som nemal ani páru, že existuje niečo také ako dioráma. Doma som ich všetky do jedného postavil presne v pôvodnom pláne a moje prvé vignetty boli na svete. Po článku v časopise Elektrón-Zenit, kde boli uverejnené fotky prvých diorám nejakého modelára, som už aj vedel, vo co gou. Týmto sa teda nejako vytýčil smer, ktorým sa môj modelársky svet ďalej hýbal.

Aj v nasledujúcich rokoch som sa síce venoval aj lietadlám, no po návrate z vojny som ostal naplno ponorený vo svete malej techniky. Najprv som to žral ako seriózny modelár, zháňal som si podklady, skrečoval interiéry, miešal presné odtiene farieb... Postupom rokov som ale vnútorne prišiel k poznaniu, že ide o hovno a hlavný je pre mňa výsledný efekt modelu. Preto som prešiel na diorámy, lebo veď dvaja (ale po správnosti traja, nezabúdajme na nepárny počet!) pandrláci urobia väčšiu atmosféru, ako len zadrbaný tank na podložke. Áno, priznávam, dosť to flákam a moje modely sú často len potemkinove dediny, ale moja karma je s tým v pohode. 

Musím povedať, že tvoje modely, resp. predlohy, ktoré si vyberáš sú vždy niečím iné, netradičné, kde čerpáš inšpiráciu na svoje modely.

Beriem to ako točenie filmu. Diváci vo valnej väčšine prdia na to AKO, ich zaujíma len to, čo VIDIA. História je plná filmov, ktoré sú síce technicky majstrovsky zvládnuté, ale ani pes po nich neštekne.

Aj veci, ktoré sa chystám stvárniť, musia mať pre mňa nejaký zaujímavý náboj, nádych. Často stačí počuť správnu pesničku (najlepšie hardrockovú) alebo vidieť film a už sa to rynie. Prvoradý je u mňa NÁPAD, ktorý ďalej v hlave spracúvam po stránke materiálnej (existuje vôbec taký model?), stvárniteľnej (áno, vylodenie v Normandii z troch člnov je super, ale...uff, neviem robiť vodu, takže zatiaľ nie) a tak ďalej. Niekedy sa po čase vypracuje zručnosť, alebo niečo, čo mi umožní dotiahnuť projekt do konca. Môže to trvať mesiac, tri, rok, päť rokov...

 Často sa potom stáva, že sa stretnem so spolumodelármi na nejakej akcii a oni spoznajú konečne doklepnutý dlhoročne rozpracovaný model.

Často sa stretávame na modelárskych súťažiach, máš medzi nimi najobľúbenejšiu?

Apropo, modelárske súťaže! Vlastne nie súťaže, spoločenské akcie, tak to niektorí volajú.  Chodím tam veľmi rád, postretávam tam rovnako sociálne postihnutých ľudí, konečne priestor, kde môžem povoliť opasok a prestať sťahovať brucho! 

Ich obľúbenosť u mňa sa odvíja od kvality ďýchateľnosti ovzdušia, čistoty toaliet a schopnosti organizujúcich spolumodelárov reagovať aj na iné oslovenia ako – chcem si prihlásiť model. Verte tomu, že aspoň pokus o úsmev a schopnosť odpovedať na pozdrav sa naozaj cení. Takto ma najskôr stretnete na západe Slovenska. A v priľahlých krajinách, jednoznačne v Mošoni nesmie žiadny seriózny modelár chýbať. A na Plastikovej zime.....kto nebol tam, nie je!!!

Fakt, zobrali ste niekedy so sebou na modelársku súťaž frajerku? S jedným mediálne veľmi, ale veľmi známym modelárom sme sa zhodli na jednom. Na začiatku vzťahu s nadšením súhlasia, že pôjdu s Vami. Aké to bude zaujímavé a super! Potom prvých 15 minút so sileným úsmevom pozerajú na tú hordu divných spotených chlapov, čo sa hrabú v krabiciach a do krvi sa pohádajú za niečo, o čom nemajú páru. Potom Vás ťahajú za ruku, že reku už radšej poďme, zabudla som doma zapnutú žehličku, tie mladšie musia pomáhať mame. Ďalší víkend už začíname štandardným vtrhnutím na miesto konania s výkrikom : „ Nazdáááááááár, voééééééééé...!!!!“

Ty si známy aj tým, že tvoj modelársky stôl je medzi modelármi veľmi dobre známy svojou organizovanosťou. Zrejme ale aj napriek chaosu, ktorý na stole je, sa v ňom veľmi dobre orientuješ?

S vysokými nárokmi, ktoré mám na naše akcie, súvisia aj nízke, resp. žiadne nároky, ktoré mám na svoj modelársky stôl. Pre mnohých z nás útočisko pred zhonom normálneho života, duševná útecha a psychoterapeutická vzpruha. U mnohých dokonca až taký „Last stand“.

Modelársky stôl je môj priestor slobody, ak sa niekto cíti dobre, ak ho má vypiglovaný do poslednej smietky o.k.. Ja sa cítim dobre v mojom organizovanom chaose. Na ľavej strane VŽDY nájdem štetce, príslušenstvo k pandrlákom a rozostavané modely. Pravej strane vládne ostatné náradie, nepostavené modely a materiál. Presne sa orientujem, v ktorej vrstve čo nájdem a vždy to tam aj nájdem. Iba že by nie ... aj to sa niekedy stane.

V každom prípade, o mojom unikátnom stole sa raz budú ešte mladí modelári učiť, ale o Vašom upratanom a čistom? Pochybujem, ja o ňom nič neviem!

Okrem modelárstva máš ďalší koníček a to je renovácia motoriek, ako si sa k tejto záľube dostal? Či všetko so všetkým súvisí?  

Pred pár rokmi som zažíval trochu takú modelársku krízičku a hľadal som nejaký ďalší ventil, ktorým by som vedel zakrývať svoju sociopatiu. Nejakými cestami osudu som sa dostal k motorkám, turistika na nich ma vie veľmi dobre a hlavne dlhodobo vyvetrať. Pred rokom som si splnil sen a moje motorkovanie posunúť zase trocha ďalej, keď som si priniesol domov čínsky skúter a chystal sa mu vdýchnuť ďalší život. Zrodila sa military falošná vespa, na ktorej som precestoval Balkán a zažil veci vecaté. V krátkej dobe by už mohol byť zverejnený film, ktorý sme  s kamarátmi na tejto ceste natočili. Samozrejme že aj do tohto môjho koníčka sa pretavila zvláštna posadnutosť  modelmi, preto sú väčšinou moje motorky vo vojenskom šate. Ak niekde zbadáte vojenskú motorku a budú tam aj nejaké modely.....Elvis je v budove, dámy a páni!

Toľko asi k mojej osobe ako modulára. Osobne si myslím, že je ešte stále dosť dobrých modelárov, o ktorých by tu mal byť článok a nechápem, prečo si Janči tak riedi dobrú stránku. Ale už tu boli podľa mňa aj menej zručný ako ja, tak je s tým moja hlava v pohode. Jančimu ešte pošlem nejaké fotky k článku, nech nemusíte len lúskať bukvy.

Varovanie: Mladý a začínajúci modelár, neber  tieto riadky vážne! Poriadne študuj všetku dostupnú literatúru a podklady! Vyvaruj sa rýchlej stavby, jeden, max dva modely ročne sú tvoja méta!   Čo keď Ti ten obtlstnutý pán v rozgajdaných nohaviciach náhodou vytkne krivú pitotku alebo nesprávnu verziu bagáže na tanku! Celá tvoja práca by tým išla do ..... Vyšumela do stratena!