Predstavujeme tím EASTMODELS - Daniel Hajtinger

Meno a priezvisko:  Daniel Hajtinger

Bydlisko: Prešov

Vek: 19 rokov

Zamestnanie:  Som študentom 4.ročníka na SPŠ Elektrotechnickej v Prešove

Modelárčim už: Myslím, že je to zhruba od roku 2009. Vtedy som dostal svoj prvý model na narodeniny a už to išlo. Začínal som so všetkým možným, lietadlá, ponorky, lode až neskôr som zakotvil pri modeloch bojovej techniky.

S Eastmodels spolupracujem už:  Hádam to je už od začiatku, kedy som Jančimu pomáhal s prvými fotkami zo súťaží a reportmi.  Som rád, že mi poskytol túto možnosť ako sa realizovať aj v inom odbore modelárstva ako len pri stole.

Venujem sa modelom: Venujem sa hlavne modelom bojovej techniky v mierke 1:35, ale sem tam ujdem aj do menšej mierky alebo k úplne inému odvetviu. Občas každý z nás potrebuje zmenu, či už v osobnom živote alebo v tom modelárskom. Tak si niekedy (ako v marci tohto roku) kúpim niečo úplne iné. Tento krát to bola plachetnica od Revellu. Tento systém sa mi osvedčil, funguje to. Kým sa na danom modeli rozbehnem so stavbou, už ma to ťahá späť k tankom. Takže účel to dokonale plní.

okrem modelov je Dano veľkým fanúšikom HC Prešov Penguins

K modelom som sa dostal: Asi cez môjho oca, keďže s ním som vyberal a skladal svoje prvé stavebnice. Hlavne jemu vďačím za to, že som sa stal modelárom.

Môj prvý model bol: Čo iné by to bolo ako Tiger I od Revellu.  Ak ste niekedy začínali s modelárstvom, určite to bol jeden z Vašich prvých modelov, za to dám ruku do ohňa. A aj niečo iné... V mojich začiatkoch som chcel mať celú sériu legendárnych tankov z obdobia druhej svetovej vojny.  Z časti sa mi to aj podarilo.

Najobľúbenejší model: Nejde ani tak o model ako o stroj samotný. Osobne mám hneď niekoľko favoritov. Napríklad taká T-55, ktoré mám doma celkovo 3, T-72 alebo aj T-62. Posledný menovaný tank mám aktuálne na stole a cez Vianoce pôjde na svetlo sveta. Ďalej sa mi strašne páčia Tatrovky. Staré klasické Tatry 815, 148, 813, majú stále svoje čaro.

aktuálne na stole model tanku T-62

Model, ktorý sa mi robil najhoršie: Nedá sa to tak povedať, že existuje model, ktorý sa mi robil najhoršie. S každým modelom sa vždy raz dostaneme do fázy, kedy už uvažujeme nad novou stavbou, novým modelom. A vtedy sa veci začnú kaziť. Je to zapríčinené klesajúcou motiváciou dokončiť rozrobený model a tým, že sa začíname sústrediť na svoj ďalší projekt. U mňa to platí takto ako som to napísal. Pri každej stavbe sa dostavia nejaké chyby alebo nedostatky, ktoré treba odstrániť. O tom to predsa je celé to modelárstvo. Preto sa rozdeľujeme na tých, ktorí si zakaždým dajú tú námahu na zháňanie potrebných podkladov a odstránenie nedostatkov, čím robia z modelu jedinečnú prácu. A potom je tu skupina menej dôsledných, pre ktorých je vhodná fráza „Veď mne to takto do vitríny stačí.“ Áno, to je možno pravda, ale ide o vnútorný pocit, či som spokojný s priemerom alebo zo seba niečo vypotím a zaradím sa medzi lepších a snaživých modelárov. V tomto prípade sa snaha cení a ľudia to oceniť určite vedia. A hovorím to z vlastnej skúsenosti. Teda aspoň tí ľudia, ktorí sa veci rozumejú.

Asi najväčší problém som mal s modelom izraelskej húfnice IDF M109A2 Doher. Robil som ju od Silvestra roku 2013 až do októbra tohto roka. S patinou problém nebol absolútne, ale stavba priniesla niekoľko problémov. Problém samotný bol, že model bolo treba doslova vyskladať z troch rôznych častí. Tou prvou bol základný koncept, a teda stará stavebnica húfnice M109 A1/A2 od Italeri. Druhou časťou bola konverzná sada obsahujúca diely z rezinu od firmy Goffy. Tu som sa s rezinom stretol prvýkrát. A treťou časťou bol interiér od Real Model, taktiež z rezinových častí. Ale nebol by som to ja, keby som nevyhľadával zložité veci. Kto ma pozná, vie že problémy doslova vyhľadávam v osobnom živote (ak v ňom nelietam, tak nejaký práve vytváram). Na začiatku stavby som si povedal, že až to dokončím, bude to určite stáť za to. A moje slová sa vyplnili. Ďalšie nepríjemnosti, ktorým som musel čeliť, bolo odfarbovanie interiéru, keďže sa mi podarilo spraviť krupicu na bielej farbe, zosúladenie interiéru so zvyškom vozidla, nájsť nové pásy lebo staré nevyhovovali a napríklad aj dorobiť niektoré prvky od nuly, ako sú napríklad poklopy nad motory, bočné tyče na držanie nákladu. Ale to všetko bolo super v tom, že na konci som si mohol povedať, že mám jedinečný model, ktorý nemá nikto iný a ani mať nebude. To je tá cena za jedinečnú prácu. Čerešničkou na torte boli už len ocenenia, ktoré tento model zbieral po Slovensku naprieč Slovenskom.

Najvýznamnejšie modelárske ocenenie: Do tejto kategórie môžem zaradiť dve ocenenia. To prvé som získal koncom februára tohto roka a jedná sa o hlavnú cenu Juniorskej a žiackej súťaže v Košiach a to Putovný Pohár Plastikových modelárov CVČ Košice. Z môjho pohľadu je to to najväčšie ocenenie pre juniora alebo žiaka preto, to aj tak beriem, že dosiahol som číslo 1 v juniorskej kategórii v republike. Nech si každý myslí čo chce, o tom či som namyslený alebo nie. Ide o to, že ak niekto na sebe pracuje, vie čo chce a má snahu sa zlepšovať, niekam sa dostať, je len otázkou času kedy sa tak stane. Pozná to určite veľa ľudí z osobného alebo pracovného životu. Každé ocenenie je výsledok Vašej práce, preto si to takto vážim.

To druhé ocenenie je, ktoré mi dal na predvianočnej súťaži Plastic Model Košice v roku 2012 Janči Moravčík. Vďaka tejto cene som spoznal Jančiho a vďaka nemu som sa dostal do modelárstva aj z iného uhla ako je len lepenie modelov doma za stolom. Z modelárskeho prostredia vďačím jemu (a ešte zopár ďalším ľudom), že dnes som tam kde som. Že poznám ľudí naprieč celým Slovenskom a Českom, že môžem dostávať rady od mien ako je Martin Kováč, Mig Jimenez, Marek Zindulka a veľa ďalších, pracovať pre Eastmodels, udeľovať ceny do súťaží atď.

S Migom na súťaži Bulldog fest 2014

Môj vzor v modelárskom svete: Mám vzorov viac. Síce to tak nevnímam ako môj vzor, ale chcem ísť v ich šľapajach, pretože to nie len o modelárstve. Je plno špičkových modelárov, ale v osobnom živote sú to nuly, bez trochy normálneho správania sa k iným ľuďom. Jedným z ľudí, ktorých sa snažím nasledovať je už spomínaný Ján Moravčík a stopercentne to nie je iba o modelárstve.

Čo najkrajšie mi modelárstvo prinieslo: Čo najkrajšie mi modelárstvo prinieslo? Jednoznačne nové priateľstvá a kvantum skvelých ľudí. Či už sú z Prešova, Košíc, Rimavskej Soboty, Liptovského Hrádku, z Banskej Bystrice, Žiliny, Popradu alebo bývajú v Prahe, Šumperku, Jablunkove, Španielsku. Spoznal som ľudí, ktorí po čase ukázali že nie sme len modelári, ale v prvom rade sme obyčajní ľudia, ktorí si dokážu navzájom pomôcť a podržať sa, keď je zle. Každý jeden z nich je super človek aj keď sa vidíme len pár krát do roka. Ale tiež ma modelárstvo naučilo, že všetko je o peniazoch a tie mnohokrát hrajú hlavnú rolu. Vedia dokonale zmeniť charakter človeka, a tým ho donútiť aby podrazil všetkých. Postupom času som zistil, že s ľuďmi netreba jednať v rukavičkách. Niekedy sa oplatí byť hajzlom ako snažiť sa ľuďom pomôcť. Byť za dobrého, to sa dnes nenosí...

Modelárstvo mi taktiež prinieslo iný pohľad na život ako taký. Že okrem chľastania, flákania sa po uliciach, nič nerobenia sa dá robiť veľa užitočných vecí, vďaka ktorým sa môže človek zviditeľniť a niečo tu po sebe nechať. Niečo nové vytvoriť.

s Rasťom Hasičkom na poslednej akcii v Košiciach